Fonetika
Fonetika sa zaoberá
zvukovou stránkou ľudskej reči. Tento výraz je gréckeho pôvodu "fonetikos"
znamená hlasný. K fonetike zaraďujeme aj náuku o správnej výslovnosti
(ortoepia) ako i náuku o správnom písaní (ortografia).
Hlásky v slovenčine rozdeľujeme
na samohlásky, dvojhlásky a spoluhlásky.
Samohlásky
a) podľa polohy jazyka v horizontálnom
smere:
predné - e, é, i, í
stredné - ä, a, á
zadné - o, ó, u, ú
b) podľa polohy jazyka vo vertikálnom
smere:
nízke - ä, a, á
prostredné - e, é, o, ó
vysoké - i, í, u, ú
c) podľa trvania
krátke - a, ä, e, i, o, u
dlhé - á, é, í, ó, ú
Spoluhlásky
Oveľa viac je však spoluhlások,
ktoré možno rozdeliť podľa viacerých hľadísk.
a) miesto artikulácie (miesto, kde sa článkujú) napr. "m" vzniká
dotykom pier
b) spôsob artikulácie (spôsob, ako sa článkujú) r vzniká kmitaním jazyka
(vibrant)
c) artikulujúci orgán (pery, zuby, ďasno...) "d" vzniká dotykom
jazyka o horné ďasno
d) sluchový dojem (výbuch, trenie) "d" vyslovujeme v výbuchom
vzduchu z hrdla
e) účasť hlasu (znelé, neznelé)
f) účasť nosovej dutiny (nosové - "m", "n", "ň",
nenosové)
g) trvanie (krátke, dlhé) a - á, e - é a pod.
Dvojhlásky (diftongy) v
slovenčine sú: ia, ie, iu a ô. Z hľadiska trvania sú to dlhé hlásky.
Tá isté spoluhláska sa môže v
rôznych jazykoch čítať rozdielne. Napr. slovenské v sa v češtine môže
čítať ako f. Podobne r sa odlišne vyslovuje v nemčine (dokopy je to až 6
spôsobov), či vo francúzštine. Preto vznikla medzinárodná fonetická
abeceda (International Phonetic Alphabet IPA). Podľa nej sa prepisujú
(transkribujú) texty, aby ich vedeli správne prečítať na celom svete.
Fonetický prepis sa uvádza v hranatých zátvorkách. Poznáme to hlavne keď
sa učíme napr. angličtinu. Keďže v angličtine sa slová inak píšu a inak
čítajú je v učebnici alebo v slovníku pri každom slove uvedená v zátvorkách
jeho výslovnosť. Napr. house [haus] dom. Pravidlá slovenského pravopisu z
roku 2000 uvádzajú prepis z cyrilského písma (ruština, ukrajinčina,
bieloruština..) ako i jazykov Ďalekého východu (čínština, japončina, kórejčina).
Dĺžka (kvantita) slabiky
V slovenčine máme len dlhé
samohlásky. Dlhé spoluhlásky pozná napr. poľština. Dlhá samohláska sa
vyslovuje asi dvakrát toľko ako krátka samohláska. Dĺžku označujeme dĺžňom.
Germánske jazyky nepoznajú dĺžeň a preto sa musíme naučiť pravidlá,
kedy sa samohláska číta dlho a kedy krátko (otvorená a zatvorená slabika).
Fuß (chodidlo) - dlhé ú, Kamm (hrebeň) - krátke a.
Prízvuk
Časti slova sa v slovenčine
vyslovujú rôznou hlasovou silou. Zväčša je na prvej slabike. Tejto hlasovej
sile hovoríme prízvuk. Keď je slovo spojené s predložkou (na stole) je prízvuk
na predložke. Niektoré jazyky (ruština, poľština, španielčina) dávajú
prízvuk na predposlednú slabiku napr. rus. ?????ó [charašó] dobre. Pri
transkripcii sa prízvuk zvykne označovať bodkou pod hláskov na ktorej je prízvuk.
Zdroje: Mistrík J., Moderná
slovenčina,SPN, 1983
Mistrík J., Jazyk a reč, Mladé letá, 1999
Pravidlá slovenského pravopisu, VEDA, 2000
Autor príspevku: Mgr. Kamil
Ondris
>> Späť
na úvodnú stránku!
